Niektorí nedisciplinovaní vodiči nepoznajú hraníc...
Pred niekoľkými dňami som doma pracoval s linoleom, ktorý som dával na prah. Neprešlo veľa času a začul som, hrozné skuvíňanie malého vlčiaka, ktorého zrazil vodič osobného auta. Zvierací plač bol natoľko intenzívny, že som musel vybehnúť na cestu, čo sa vlastne stalo.
V tom vidím na ceste zraneného psa a akéhosi človeka, ktorý nebol schopný sa vrátiť. O pár metrov ďalej bez ľútosti vybehol z auta a pozrel sa, či mu náhodou neodpadla ŠPZ –tka. No pravdupovediac, takmer aj odpadla. Svedči to o tom, že naraz bol dosť intenzívny, keďže malý pes zraneniam podľahol. Bol to desivý pohľad. Jeden zvierací život za hlúpe auto. Jedna vec je pravda, že štvornohý
miláčikovia majú byť doma. A nie pobehovať po ulici. Vždy je to pre ich dobro a dobro ostatných. Mnohokrát sa však môže stať, že buď pes, alebo mačka vybehne z dvora. Oni nepoznajú pravidlá cestnej premávky. Prečo sme my ľudia až taký krutí? Prečo si myslíme, že nám všetko patrí? Pri tom nám nepatrí vôbec nič, sme totiž deti matky Zeme. Všetko patrí jej. Mať auto ešte neznamená mať celú cestu. Všetko by sme si len privlastňovali a nie sme ochotní sa takmer vôbec podeliť. O dva dni idem do práce a na ceste smerom zo stanice vidím zrazenú mačku. Komu čo urobila? Predpokladám, že nikomu nič. Vždy všade sa ponáhľame, a zabúdame na to, že nie sme tu sami. Čo tak zahrnúť do zákona, že vodič, ktorý usmrtí na ceste zviera, by bol povinný ho odpratať? Celkom zaujímavá polemika. Viem, že môj názor sa stretne s množstvom odporcov, pretože si povedia: „ Však na aktivačných prácach je dosť ľudí, oni to odpracú” Prečo by mail? Oni to nezavinili. Nech si jednoducho každý nesie zodpovednosť sám za seba.
