Choď na obsah Choď na menu
 

Ahojte!

 
 
   ObrázokVšetkých Vás srdečne vítam na svojej webovej stránke. Mojej maličkosti hovoria Miro. Dnes však používam pseudonym MiTre. Niektorí si myslia, že som Mitraya, kto vie? Možno áno a možno nie. No mnoho skutkov hovorí, žeby som aj mohol byť. No som človek  jednoduchý, ale niekedy aj komplikovaný.  Aj napriek tomu, že mam len 24 rokov,   na svoj  vraj  mladý vek,  by som už aj mohol začať písať knihu. Možno román. Ale na mojej stránke stačí akási autobiografická novela. 

Takže, obujte si papuče a pohodlne sa usaďte do vašej obľúbenej polohy. Po prípade si uvarte , čaj alebo kávu. Mám rád jedno aj druhé. Čo sa týka čaju, obľubujem najmä bylinkové. Prospešné zdraviu.  
 
   Život je ako jeden veľký film, ktorý sa delí na niekoľko epizód. Celý život hráme. Bojujeme. Je tu množstvo záberov a fotografií v rámci spomienok. No to čo prežijeme si ukladáme najmä do srdca. Moja filozofia znie: ,, Pred narodením sme dostali akúsi šablónu, ktorá je nemenná, statická, stála. My s ňou už nepohneme. Čiže čo je už predurčene, musí sa stať. No čo si vložíme do svojej šablóny, závisí len a len od nás”. Však aj ja si mením desing stránky 4x do roka. Čiže podľa ročného obdobia. Takže už koniec filozofovania. Otváram kúsok zo svojej životnej knihy. 
 
Gombík  REC  bol  stlačený   v auguste  1986  v   hlavnom   meste,  a  na  pásku sa  stále nahráva.  I keď  doba pokročila, a dnes  sú  už  hitom   mp3  prehrávače.
 
   Z detstva si až tak veľa nepamätám. Iba také úlomky  ako ma napríklad  brat prenášal v kufri a ja som sa strašne smial.  No  to  nie  je  všetko,  bol  som  aj  kaskadérom. Brat, ktorý je o  desať  rokov  starší ma hádzal  zo  skrine  na  posteľ, to  bolo  ale radosti. Ale nezabudnuteľne  spomienky.  Ako malý som nechcel  nosiť ponožky,  len  pančuchy.  Nechápem, ako som to mohol vydržať. Teraz by som si ich určite na seba  nedal. Spomínam si aj na svoje prvé autíčka či lego.  Bolo to naozaj báječné detstvo, až do mojich siedmych rokov.   
 
 
   Obrázok Písal sa 4. júl 1993, keď som prišiel o  svojho milovaného rodiča, ktorý mi stále chýba. Najhoršie je práve to, že už od siedmich rokov nemám koho osloviť slovkom Mama. Väčšinou som si matku hľadal v iných ženách. Ale materinskú lásku mi nikto nemôže vynahradiť.  Tu sa však  moje trápenie neskončilo. Naopak. Začal som navštevovať základnú školu v Petržalke,  odkiaľ ma odviedli sociálni pracovnici a nasledovne umiestnili do detského diagnostického centra v Trnávke v Bratislave. Tu som strávil rok. Po roku som bol preložený do detského domova Tajná pri Vrábľoch v okrese Nitra. Tu som zažil v prvý deň bitku o akej sa mi ani nesnívalo. Po holej. Ale keď to tak vezmem, asi som si to aj zaslúžil. Zlomil som konferenčný stolík, keď som sa naháňal so spolubývajúcim. Školu som navštevoval vo Vrábľoch. Chodil som do Základnej cirkevnej školy.
 
   Tu som spoznal dve úžasne osoby a to moje bývalé triedne učiteľky. Máriu Šutkovú, ktorá ma mala najradšej a Máriu Strezenickú ktorá nebola len taká obyčajná učiteľka. Milovala svoju triedu, no najme deti z D.D. Stále som s ňou v kontakte. Táto osoba zohrala v mojom živote veľmi dôležitú úlohu. Naozaj nebudem  všetko opisovať, ale zaslúžila by si jeden veľmi dlhý aplausse a 100 kytíc ruží. V detskom domove som bol nejakých sedem rokov.

 

 
    ObrázokZlom, však nastal, keď si ma otec vzal ku sebe, ale už na iné miesto, do nového domu a na dedinu. Tu ma čakala krstná mama. Stalo sa tak roku 2000.  Už desať rokov obyvateľom obce Gortva pri Jesenskom v okrese Rimavská Sobota. V Jesenskom som navštevoval ôsmy a deviaty ročník Základnej školy. Po ukončení povinnej školskej dochádzky som sa prihlásil na SOU- Strojárske v Rimavskej Sobote. Začal som študovať zaujímavý odbor Elektrotechnika. Zo začiatku ma to aj celkom  bavilo. Dokonca som si preberal učivo dopredu.
 
   ;Obrázok V polovici druhého ročníka som sa dal na prácu v školskom rádiu. Rádio som viedol úplne sám celé dva roky, až po maturity.   Robil som to s veľkou zodpovednosťou a láskou. Ako šikovný študent som si sám dal do poriadku štúdio, od základov, techniky až po samostatný obal. Však pani Marta Jarjabková  či Mária Beňová by vám vedeli povedať ako mi to išlo. To boli ako moje mamini. Nikdy som nemal  s učiteľmi problémy. Vždy som mal k ním úctu a pokoru. Bol som aj poslušným študentom, takže by sa na mňa nemal nikto sťažovať. Jedine ak na to, že som meškal na hodiny kvôli vysielaniu, však pani Zaťková?  Aj ona prispela k rozvoju mojej osobnosti. Prostredníctvom literatúry som sa naučil žiť, tvoriť a hľadať východiská. Mnohí študenti sa stále sťažujú, že načo im je slovenčina a božechráň literatúra. Vždy budem hovoriť:    „preto, aby sme sa naučili žiť!”
 
   Počas štúdia na strednej škole som navštívil aj najpočúvanejšie rádio Expres. Dokonca 2 krát. Počúval som ich od roku 2003. Naozaj prešli rôznymi zmenami. Počas štúdia mi ochorel otec. Staral som sa o neho štyri roky, a 24apríla 2008 mi otec zomrel. Nikdy nezabudnem na tie ťažké chvíle, a na ten obraz, ktorý ma vždy rozcíti. Mnohí mi hovoria, aby som si nič nevyčítal. „Keby som tak mohol pre neho viac urobiť”, toto je moja jediná výčitka. Avšak, vďaka krstnej mame som sa dokázal zaradiť do bežného rodinného života, ktorá sa vždy snažila určitým spôsobom nahrádzať moju matku. Aj keď niekedy bola doslova ako sekera a chladná ako kov, no viem, že nikdy mi zle  nechcela.
 
  ObrázokPracoval som na Strednej odbornej škole technickej (bývalé SOU strojárske) v Rimavskej Sobote ako administratívny pracovník a webdizajnér. Touto cestou sa chcem poďakovať riaditeľovi školy Karolovi Kisantalovi, ktorý mi umožnil sa na škole rozvíjať nie len pracovne, ale aj kreatívne. Je síce tichý ako ryba, ale nezabúda. Vždy sa snaží pomáhať ako vie.
 
No nikdy by som si však nepomyslel, že budem doslova blízkym kolegom zástupkyni školy, o ktorej som už písal. O ”mamine”  Jarjabkovej. Mám pocit, akoby nám to bolo osudom dané. Nuž a 28. marca 2011 sa moje pôsobenie na SOŠ technickej v Rimavskej Sobote skončilo. Všetko najmä kvôli zlučovaniu stredných škôl. Z celého srdca si želám, aby sa tak nestalo. Študoval som tam 4. roky a neskôr aj pracoval. V konečnom dôsledku mi je veľmi ľúto kvôli zosnulému riaditeľovi Ing. Hrivňákovi.
 
   Každopádne čo hlavne milujem je harmonická hudba a príroda. Je to zmysel bytia. A hudba od Enyi nemá chybu. Dá sa pri nej relaxovať či meditovať. Vlastne hľadať vyšší zmysel.

 

 
   Obrázok Tretia tragédia v mojom živote nastala 31. augusta roku 2010. Moja krstná mama, vďaka ktorej som mohol prežiť plnohodnotný  rodinný život, odišla z tohto sveta. Vesmír je silný ako aj vysokofrekvenčné vlny. Prostredníctvom mojej stránky kričím s láskou a pokorou. Miloval som ťa a vždy ťa aj milovať budem .  Budem ťa vždy nosiť v srdci. Ďakujem za všetko čo si v živote pre mňa urobila. Podporovala. Finančne, duchovne, ale predovšetkým láskou matky. Ako sa vždy hovorí: ,,Krstná mama, druhá mama”. 
 
    Keďže ma už v Gortve nič nedržalo a bol som veľmi smutný a mal som aj menej financií odišiel som za bratom do Šamorína v nádeji, že mi nejako pomôže.  Život je naozaj dosť zaujímavý, a niektorí ľudia dokážu v ňom celkom zaujímavo upratať. 19.10.2011 som pochopil čo je skutočná rodina. Brat, ktorý ma ako malého nosil v kufri o 23:00 ukázal kde sú dvere a zažil som prechádzku po nočnom Šamoríne. Všetko sa udialo najmä preto, že som šiel niekomu pomôcť. Vždy som sa snažil svoju prácu dokončiť. Nemôžem povedať že by mi brat nepomohol, samozrejme, že som sa mal kde najesť, prespať a možnosť si hľadať prácu. No tento človek mi príliš zasahoval do môjho života a chcel pretransformovať moju osobnosť. Jednoducho vytvoriť si ma na vlastný obraz, zväčša sa to snaží robiť s každým. No pochopiť ma nikdy nevedel. Vždy je kameňom úrazu práve to pochopenie, pretože pochopenie je láska. Málo kto vie toto naozaj pomenovať. Milovať neznamená všetko dať, ale v konečnom dôsledku pochopenie je základom všedných dní.
 
Pochopil som, že svoju rodinu strácam. Keď som sa „topil“ ani jeden by mi nepomohol, všetci sa snažili nájsť nejaké výhovorky. Nuž nevadí. Stáli pri mne iní ľudia, pomohli mi skutoční priatelia, ktorí mi nielenže pomohli finančne, ale hlavne stáli pri mne. Tí ktorí boli ďaleko, tak mi volali a vždy sa pýtali či niečo nepotrebujem a či som v poriadku. Vďaka týmto ľuďom som mal zaplatených pár dni strechu nad hlavou a teplo. Do 4 dni som dostal prácu. Boli potrebné nejaké formality, ktoré som obstal behom hodiny a nikde som nemusel cestovať. Dokázal som aj nemožné, aby som sa začal stavať na nohy. Zamestnal som sa v bratislavskej automobilke, kde som síce pracoval krátko, ale po mesiaci som sa však vrátil späť, aj keď robiť úplne inú prácu. Prežil som naozaj peklo, pretože som bol hrozne slabý, pri práci mi modreli prsty, zacvikli ma i dvere automobilu, kde mi zostali dve doživotné jamky, ktoré ma občas zabolia. Nebol som sa sťažovať, nebol som na pohotovosti, pretože som musel ísť aj na druhý deň  do práce. Neriešil som to, potreboval som prežiť.
 
V januári 2011 som ešte vážil 60kg, dnes je situácia oveľa iná. Vážim 79kg, a po psychickej stránke som vyrovnanejší, pretože som si vyrovnal všetky podlžnosti. Stretávam sa s ľuďmi, ktorí nemusia len dávať príkazy, ale vedia darovať aj úsmev, radosť. V konečnom dôsledku som pochopil, že krvná línia neznamená absolútne nič. Konečne viem byť aj kúsok šťastný, no viem, že problémy vždy boli aj budú.
 
    Začiatkom mája 2012 som mal možnosť po prvýkrát isť na dovolenku. Moju prvú dovolenku v živote. Bola to Malorka. Prvý raz v lietadle a to som rok dozadu tvrdil, že v živote nebudem sedieť v lietadle. :-D  Videl som kúsok sveta, inú mentalitu, ale počul som aj veľmi pekný jazyk. Okúpal som sa v mori. Pekné a zaujímavé spomienky.
       
    V tom isto roku v máji som dostal zaujímavú ponuku pracovať na vysokej škole Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v knižnici. Ponuku som samozrejme prijal. Knihovnícka práca mi ukázala v živote naozaj zopár zaujímavostí a noviniek. Prešiel som i kurzom knihovníctva v Centre vedecko-technických informácií SR, kde so získal i osvedčenie s celoštátnou platnosťou. Záverečnú prácu som si napísal sám bez akejkoľvek pomoci a vôbec, aby mi ju musel niekto napísať. Normálne som hrdý nato, že som ju zvládol úplne sám. I keď som sem-tam počúval ako nezmyselnú tému som si vybral. Nič zle som neurobil jednoducho som spojil nepoznané s poznaným. Vždy a som si na sto percent istý, že som si  svoju prácu robil veľmi dobre a pristupoval som k nej maximálne zodpovedne. Zo začiatku som robil nejaké chyby, ale učil som sa a to je v celku normálne. Prešiel som tromi knižnicami. Niečo som sa naučil v Biologicko-environmentálnej, niečo zas v chemickej  a svoju činnosť som ukončil 30.4. 2014 v Geologickej knižnici. Veľakrát som robil veci i na vyše, a to už len preto že ma táto práca nesmierne bavila a miloval som ju. Okrem toho som i aj zvykol nie len na prácu, ale i čitateľov a celý kolektív. Musím uznať, že knihovníctvo je naozaj krásne. Samotný knihovník je akýmsi medzníkom medzi knihou a čitateľom. Myslím si, že knihovníckemu remeslu som sa naučil veľmi rýchlo a možno som ho už vykonával lepšie ako iní knihovníci na fakulte. Pravdou je, že vždy je sa čo učiť.  No žiaľ naučil som sa, že niektorí kolegovia si zrejme zmenili povolanie a mohli by ísť na herectvo. Fakt sú ľudia, ktorí mi podrazili nohy. Najhoršie na tom celom je, že moja nadriadená mi sľubovala ako mi zvýši plat a dá mi i prácu navyše. Tak čakal som. 19.3. 2014 mi nadriadená povedala, aby som si prácu hľadal inde, že mám na viac ako sa zahrabávať v knižnici. Žiaľ áno mala pravdu, len asi nepochopila ako mi skomplikovala opäť život. A to ma ešte bývalý kolega upokojoval, že čo sa bojíš pokiaľ je vedúcou, tak prácu budeš mať vždy. Veľmi smutný príbeh o ľuďoch a klamároch ktorí sa vždy na niečo hrajú. No nevadí. Ešte čo ma najviac trápi je to, že z vedenia fakulty mi na rozlúčku nepovedal ani jedno milé slovo, ani jedno ďakujem. Urobil som si názor. No poďakovali mi samotní čitatelia a to prostredníctvom sociálnej siete, a zopár vysokoškolských pedagógov čo samotné vedenie uvaľuje do siene hanby.

 

    Naozaj sú ľudia, ktorí mi pomohli, ale zároveň nesmierne ublížili. Po všetkých stránkach. Osobne si nesmierne želám, aby im niekto zmyl ten materialistický zrak, aby si vážili niektorých ľudí a svoju pomoc nepodmieňovali a zamysleli sa nad sebou. Netvrdím, že som človek bez chýb, že som dokonalý tak isto som omylný. No také vážne klamstvá a podrazy by som v živote neurobil. Naozaj mam divný pocit. Môj život je jedná zvláštna telenovela. Cez moju bolesť a trápenie určitým ľuďom ďakujem za všetko. Už však nikdy to nebude o kamarátstve, ale žiaľ o známosti. Títo ľudia mi nesmierne ublížili a môžem sa len zachovať a pristupovať na inej úrovni a to bez ohľadu na to či ma niekto titul alebo nie. Z tykania sa stáva vykanie. No nezabúdam aj na to dobre...

Po práci v knižnici som si vyskúšal i prácu na Slovenskej pošte. Začiatky boli veľmi ťažké. Klesol som platovo ale dôstojnosť som si držal vždy. No i tu sa mi ukázalo, že skutočne nikomu dôverovať netreba. Vyskúšal som si prácu priehradkového pracovníka. Podaj či výdaj zásielok, poštové poukazy, western union či služby poštovej banky. Práca na pošte je určite zaujímavá a o to len preto, že človek prichádza do styku s rôznymi zákazníkmi. Tzn. od tých jednoduchých až po samotné vysokopostavené očka. ;) I tu ma kolegovia podrazili. Nevadí, ktosi hore ma vypočul a dostal som prácu v internetovom klenotníctve VIPgold. Ponuka prišla sama.

Vo VIPgold som pracoval takmer 3 roky. Pracoval so grafickými návrhmi, riešil marketing na sociálnych sietiach, neskôr som robil prezentácie svadobných obrúčok a iných šperkov. Napokon to boli faktúry, faktúracie, naskladňovanie a objednávanie tovaru. Vždy všetko v jednom.

21.augusta 2017 som dostal od vedúcej pošty v Petržalke ponuku, za vyšších platových podmienok. Tak samozrejme som ponuku prijal. Od 1.9.2018 robím vedúceho pošty ja. Práca je to nesmierne ťažká, ale krásna, aj napriek všetkým zostupom či pádom. Za 4 mesiace som sa naučil všetky prvky na pošte. A je veľmi ťažké byť nad systémom a vidieť veci a nedostatky, s ktorými ťažko pohnúť. Práca s kolektívom je enromne náročná. No všetko sa dá. Vždy je nutné sa vedieť dohodnúť a vedieť nastaviť správne systém. :)

Niekoľko krát som v živote povedal, že som aký som a nemám sa začo hanbiť. Či žijem s mužom alebo so ženou. V podstate je to jedno. Základným prvkom v živote je ľudská duša. Poviem vám pravdu nenávidím nálepky ako gay, homosexuál  alebo vôbec LGBTI. Som človek a milujem človeka a teda jeho dušu. Ľudia si tieto nálepky vymysleli sami.

miroslav-005.jpgÁno zaľúbil som sa do chalana svojím spôsobom jednoduchého ale čo som zažil na začiatokoch sa opísať len tak ľahko nedá pár vetami.  Náš spoločný príbeh sa začal 19. marca 2018. Nehľadal som lásku a ani som nič neplánoval. Ta láska prišla za mnou. Na starej Felícii, kde boli pokazené svetlá. Tá láska, s ktorou som do dnes sa volá Maroš R. Nechcel som sa zamilovať, lebo som nechcel trpieť a predsa. Stalo sa. Maroš bol proste úžasný. Nosil mi do práce jesť, všímal si čo robím. Neskôr som išiel na pohovor na vedúceho pošty a prešiel som výberovým konaním. Vtedy mi bola moja láska neskutočnou oporou. Chodil mi pomáhať, učil sa novým veciam. Veľmi som bol na neho hrdý. Mnohí sa učili od nás a veru našej láske aj závideli. Raz na stanovačke v Budmericiach som mu vyznal lásku až tak, že si ho chcem vziať v Čechách, keďže na Slovensku to možné nie je. V živote by som to nikomu nepovedal. Iba Maroš je jediný komu som otvoril všetky brány do svojho života. Na brehu bratislavskej Eurovei v jednej nemenovanej kaviarni sme sa v podstate zasnúbili. Dali si prstene a sľúbili si, že budeme spolu v dobrom aj zlom.

Maroš sa po mesiaci nasťahoval ku mne. Začali sme žiť ako ukážkový pár. Tým, že som robil vedúceho pošty potreboval som relax. Chodili sme sa spolu kúpavať do Dunajskej Stredy do Thermalparku.  Bol som veľmi šťastný.  

Len časom som si všimol, že on nie, lebo mu chýbala práca po ktorej túžil a iný domov. Je to skromný chlapec, lebo ho baví práca na farme so zvieratami. Nič viac nechcel. Žiť s ľuďmi ktorých miluje a vykonávať prácu ktorá ho baví. Keďže nebol šťastný v byte, v ktorom som býval tak som sa rozhodol ísť s ním do jednoizbového bytu kde sme žili aj s jeho mamou a psíkom Bibou.

Pred 3 mesiacmi si moja láska našla prácu vo Veľkých Ripňanoch pri Topoľčanoch ako naháňač hovädzieho dobytka. Nechcel som sa veľmi vzdať svojej práce lebo dlho som si budoval kariéru akýsi dôstojný život.

No napokon som sa  kvôli mojej láske vzdal celkom fajn platenej práce a odišiel som za ním.

Dnes už bývam v Topoľčanoch. Áno aj to som urobil kvôli láske. Dnes môžem povedať, že som na svoju lásku nesmierne hrdý. Viem ako tvrdo dokáže pracovať, makať ba dokonca kvôli práci bol schopný aj náš vzťah ukončiť. Ale ja nie, keďže milujem odišiel som za ním. Možno by som aj prácu na tej farme skúsil, pre mňa je predsa živočíšna výroba jedná veľká neznáma.  Keď to tak cíti nech je šťastný a tak som šťastný aj ja s ním.

I keď dnes už so mnou pár netvorí aj tak ho milujem, hlavne nech je šťastný aj bezo mňa... 

V Topoľčanoch som si našiel veľmi dobrých priateľov Marcela, Zuzanu, Jozefa, Riša či Aďu. Keď sa môžem smiať som nesmierne šťastný. Už len to, že ma niekto z nich zavolá na kávu je pre mňa veľmi veľkým darom a v príjemnej spoločnosti sa žije život jednoduchšie. :)